Príbehy zdravotných sestier vo výpovedi - pomoz.sk

CHCEM PODPORIŤ UČITEĽOV v ich boji CHCEM POMÔCŤ ZDRAVOTNÝM SESTRÁM
SOM UČITEĽ a potrebujem pomoc

Príbehy zdravotných sestier vo výpovedi

Matka, pacient, syn

23. februára 2016

Chcela by som sa s vami podeliť o môj životný príbeh.

Ako mladé dievča plné ideálov a vychovávané k pomáhaniu v kresťanskej rodine som sa rozhodla stať zdravotnou sestrou. Pamätám si, aká úžasná bola moja prvá skúsenosť s prácou v nemocnici. Celé štyri roky na zdravotnej škole hádam ani nebol deň, kedy by som vymeškala prax na oddelení.

Po strednej škole som sa rozhodla ísť študovať na lekársku fakultu, odbor ošetrovateľstvo. 5 rokov dosť náročného štúdia a teórie mi síce trochu ubrali z nadšenia, ale túžba pracovať v zdravotníctve ma neopustila.

Po ukončení vysokej školy som nastúpila do práce do jednej nemocnice. A nastala tvrdá realita. Kolotoč 12-hodinových denných a nočných služieb, časté pocity vyčerpanosti, nedostatku spánku. Dovolenky čerpané podľa prísnych pravidiel.

Do veku 30 rokov človek ale zvládne veľa. Aj pomoc v prípade, že kolegyne ochoreli a bolo treba "zaskakovať", takže niekedy som ťahala aj tri nočné služby za sebou. Výsledkom tohto bolo množstvo nadčasových hodín mesačne.

Ak si myslíte, že mi boli aspoň preplatené, musím vás vyviesť z omylu. Za nadčasy sme si mohli čerpať náhradné voľno. Hm, ale na to náhradné voľno akosi nikdy nebol správny čas. Nebolo nás totiž toľko, aby sme si zaslúžené voľno mohli vyčerpať, inak by hrozilo, že o pacienta sa nebude mať kto postarať.

Vtedy som to takto nevnímala. O pacienta sa predsa treba postarať. Je to pekná a záslužná práca. V 35-tich rokoch som si uvedomila, že celý môj život je len o tom, či som pred službou, po službe, pred nočnou, po nočnej.

Aj možno "vďaka" tomu, že som dovtedajší život obetovala len práci pre pacienta, mi skrachoval asi jediný perspektívny vzťah a to tesne pred narodením môjho jediného dieťaťa. Byť sama s dieťaťom, bez podpory aj finančnej, nie je jednoduché.

Keď ma oslovili, či sa z materskej dovolenky nechcem vrátiť na oddelenie, lebo sestry stále chýbajú a nestíhajú sa dostatočne venovať pacientom, s pocitom určitej povinnosti o starostlivosť o pacienta, som ponuku prijala. Moje dieťa malo 1 rok. Možno som si myslela, že bude všetko iné, možno som čakala, že nás bude viac, že budeme pracovať bez stresu a časovej tiesne, alebo som jednoducho za ten krátky rok zabudla na to, v akom kolotoči som predtým bola. Kvôli pacientovi. Pre jeho vyzdravenie. Pre pomoc blížnemu.

Moje dieťa vyrastalo v jasliach, v škôlkach, ja ako mama, samo živiteľka som mu chcela dopriať všetko, čo som mu zobrala, keď som sa tak skoro vrátila do práce. Po oslave 40-tich narodenín prišlo za mnou vtedy moje 5  ročné dieťa a povedalo mi vec, na ktorú do konca života nezabudnem: "mami, chcel by som byť chorým a ležať v nemocnici, aby som mohol byť s tebou..."

Rozplakala som sa.

Vystihol to presne. Venovala som sa viac pacientom, ako vlastnej rodine. Možno keby nás bolo viac, možno keby som toľko nepracovala, aby som uživila seba aj svoje dieťa, možno keby som sa nevrátila tak skoro do práce, aby som vypomohla, možno....

Po 16-tich odpracovaných rokoch  v nemocnici, zničenom osobnom živote, s pocitom, že som zameškala podstatné chvíle s dieťaťom, s uvedomením si, že moja práca je nedocenená a niekedy aj v úrovni úbohého otroka, som sa rozhodla podať výpoveď. Nie preto, že chcem vyšší plat, nie preto, že ma nezaujímajú pacienti, ale preto lebo už nevládzem...

Duša nezamestnanej sestry

23. február 2016

Prvý február 2016 sa stal dňom, ktorý zostane v mojom srdci do konca života zapísaný ako deň „hrdých“ sestier, ktoré sa formou hromadných výpovedi snažili poukázať na nesprávne fungujúci systém slovenského zdravotníctva. Veľmi ma mrzí, že verejnosť vníma náš boj iba ako protest za lepšie platy zdravotných sestier. Nepopieram, že práve toto bola posledná kvapka, ktorá v nás našla odvahu, postaviť sa za práva slovenského pacienta. No treba si uvedomiť, že plat je možno jedna z posledných vecí za ktoré skutočne bojujeme.

Kauzy, ktoré sa v poslednom období dostali do povedomia verejnosti sú iba omrvinkou toho, čo sa v skutočnosti deje v našich nemocniciach. Pracujem ako sestra už takmer osem rokov, no mám pocit, že každý rok je horší a ťažší. Táto práca bola vždy mojim snom a do dnešného dňa som bola ochotná venovať jej všetok čas aj na úkor mojich osobných hodnôt a záujmov.

Vrátim sa ale do nedávnej minulosti, keď som ako malé dievča chodila do nemocnce za starým otcom, ktorý tam ležal po mozgovej príhode.Vždy som sa na tento okamih veľmi tešila. Pri vstupe na oddelenie nás vítala usmiata sestrička v krásnej uniforme s vyžehleným čepcom na hlave. V malej igelitovej taške som dedkovi pyšne niesla obľúbené ovocie a minerálku.

Dnes sa ale situácia obrátila a tou usmiatou sestrou by som mala byť práve ja. Prečo to tak ale nie je? Prečo sa igelitové tašky plné ovocia vymenili za nákupné tašky s plienkami, toaletným papierom, príborom, pyžamom, prezúvkami, hygienickými potrebami a za igelitky plné liekov? Prečo sa tie usmiate sestry v krásnych uniformách vymenili za „smutné a nervózne“ sestry v bielych nohaviciach a ošúchaných tričkách? Sesterská uniforma akosi neodmysliteľne patrí k nášmu povolaniu. Príbuzní i pacienti majú často pocit, že nás je na oddelení akosi priveľa. Ale koľkí z tohto množstva sú skutočne sestry? Častokrát sme v službe jedna, či dve a nie sme rozoznateľné od sanitárov, pomocníc, či dokonca lekárov.

Budem ale písať v minulom čase, pretože dnes už som nezamestnaná sestra, no na druhej strane dospelá, zodpovedná a svedomitá žena, ktorá si váži slovenského pacienta. Byť obhajkyňou práv každého pacienta mi vyplývalo zo samotnej profesie. Skúsme sa stať ale na malú chvíľku matematikmi. Predstavte si, že pracujete v jedenásť a pol hodinovej pracovnej zmene, čo je 690 minút a tieto minúty musíte rovnomerne rozdeliť medzi 34 pacientov. Výsledkom je 20 minút strávených pri jednom pacientovi. Predstavte si, že toto sú minúty, ktoré počas celého dňa môžete podľa slovenského štandardu stráviť pri jednom pacientovi. Za týchto dvadsať minút musíte urobiť v dennej zmene rannú toaletu, vymeniť plienku a posteľné prádlo (ak máte aké), podať ranné lieky, pichnúť injekciu od bolesti, podať infúziu, asistovať lekárovi pri vizite a preväzoch, odmerať krvný tlak, teplotu, podať obedné lieky, nakŕmiť pacienta, založiť výsledky do zdravotnej dokumentácie, komunikovať s lekárom, sledovať zhoršenie zdravotného stavu, urobiť odbery krvi, zabezpečiť konziliárne a iné diagnostické vyšetrenia, ako napr. RTG, magnetickú rezonanciu, podať večerné lieky, urobiť večernú toaletu, popri tom sa usmiať na pacienta a porozprávať sa s ním.

Hoci sa všemožne snažíme vyhovieť všetkým požiadavkam pacienta, ľudsky sa to ale zvládnuť nedá. Výsledky tohto pracovného preťaženia zanechávajú následky na našom zdraví vo forme opuchnutých nôh, kruhov pod očami, únavy a pocitov bezmocnosti. Z práce odchádzame maximálne vyťažené, no napriek tomu s pocitom, že sme pre pacienta neurobili všetko.  A teraz ruku na srdce. Myslíte si, že za 20 minút, ktoré sú určené pre jedného pacienta sa dajú všetky tieto ošetrovateľské výkony urobiť kvalitne? Iba samotní pacienti, ktorí ležia na nemocničných lôžkach by vám vedeli povedať koľko minút denne strávi pri ňom sestrička. Ako sestra na klasickom oddelení som často trávila celú službu plnením administratívy. Moja práca, povolanie a kvalita starostlivosti tak strácala na hodnote. Potom nemôžeme byť prekvapení z otázky pacienta, keď sa nás večer opýta: „Sestrička, aj vy ste dnes v práci? Ja vás vidím prvýkrát“. Takáto otázka zaskočila často aj mňa samotnú. Je ale ťažké pacientovi  a okoliu vysvetliť, čo som robila celý deň pri „počítači“.

Každý z nás si platí zdravotné poistenie, každý z nás má teda právo, aby mu v ťažkej situácii, kedy ide o to najhodnotnejšie - „o jeho zdravie“ - bolo venovaných viac ako týchto dvadsať minút. Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla vymeniť status nespokojnej zamestnanej sestry za sestru nezamestnanú. Nedokážem sa totiž už ďalej pozerať na to, ako si pacient musí doniesť do nemocnice svoje vlastné lieky, ale i masti a krémy napr. na modriny a zapareniny, ktoré by mali byť štandardom každého nemocničného zariadenia. Nechcem sa mojou mlčanlivosťou a nezáujmom podieľať na tom ako slovenského pacienta okradá naša vláda o kvalifikované sestry, materiál, ale i dôstojné podmienky.

Počas mojej praxe som sa stretla s množstvom situácii, ktoré ma neustále presviedčajú o tom, že ak sa v tomto systéme nič nezmení, príde chvíľa, keď chodby slovenských nemocníc zostanú prázdne. Každý z nás môže byť pacientom. Predstavte si, že zajtra sa ním môžete stať práve vy. Povedzte mi úprimne, či by sa vám páčilo, ak by som vás ako nadstav uložila na nemocničné lôžko na chodbu oddelenia, iba preto, že ste prišli ako „nadpočetný“ pacient? Alebo by som vám zapísala do ošetrovateľskej dokumentácie: „liek nepodaný – nie je“? Aj toto sú dôvody, prečo som dnes nezamestnaná. Nedokážem, aby mojimi rukami bola poskytovaná taká starostlivosť, s ktorou sa nestotožňujem. Vrátim sa ale opäť do minulosti. Pýtala som sa svojich rodičov, čo by odo mňa ako sestry  očkávali, keď sa raz stanú pacientmi? Profesionálne správanie, ľudské pochopenie, empatiu, dotyk, úsmev, ochotu vypočuť, efektívne komunikovať, rešpektovať ľudskú dôstojnosť, súkromie a právo pacienta. Teraz sa pýtam ale ja: „Ako mám zebezpečiť právo na súkromie a ľudskú dôstojnosť, keď musím pacienta uložiť pre nedostatok lôžok na nemocničnú chodbu?“

Všade okolo seba počúvame, ako treba šetriť materiálom. Súhlasím s racionálnym hospodárením materiálnych zdrojov, ale nie na úkor pacienta, preto kontinuálne zabezpečenie dezinfekčného mydla, dezinfekčných roztokov a jednorázových rukavíc považujem za samozrejmosť na každom oddelení. Áno, treba šetriť, ale na správnych miestach. Znova sa pokúsim priblížiť konkrétnu situáciu. Ak nesprávnym šetrením materiálu pri podávaní napr. infúzie spôsobíme zápal žily, zvýšime tak náklady spojené s liečbou. Pacient bude vyžadovať „drahé“ antibiotiká, predĺži sa jeho hospitalizácia a môže dôjsť až k odkladu napr. plánovaného chirurgického zákroku.

A čo motivácia sestier? Pre mnohé z nás je najväčšou odmenou finančné ohodnotenie. Sama však môžem povedať, že ma vždy vedela potešiť aj pochvala od nadriadeného. Povzbudiť sa dá aj dobrými pracovnými podmienkami a príjemnou atmosférou na oddelení. Iba motivovaná sestra zabezpečí kvalitnú starostlivosť a radosť pacienta sa tak v konečnom dôsledku môže prejaviť ako dobrá reklama pre celé zdravotnícke zariadenie. Pýtam sa teda: „prečo nám slovenské zdravotníctvo nevytvorí také pracovné podmienky, aby sme boli motivované? Prečo je v nemocniciach nedostatok sestier?“

Sestry si nemôžu dovoliť čakať na nejakú normalizáciu, nemôžu očakávať ani pacientov s jednoduchšími diagnózami. Treba si uvedomiť, že faktory ako narastajúce náklady, zvyšujúce sa nároky na kvalitu, zhoršujúca sa ekonomika, starnúca populácia a nárast chronických ochorení nikdy nezastavíme. Vlna týchto činiteľov nás núti zamyslieť sa nad zmenou organizácie práce, potrebou neustáleho vzdelávania a úsporného využívania nákladov. Ak nebudeme mať na oddeleniach zdravú organizačnú kultúru, motivované a spokojné sestry, nemôžeme očakávať ani kvalitnú starostlivosť. Nie ľudia, ale zlý systém sú príčinami problémov. Mnohé z nás si uvedomujú, že tieto zmeny sú veľmi rýchle a musíme byť ochotné vzdať sa minulých, nie príliš správnych postupov. Ale pozor! Nie sestry, ale vláda Slovenskej republiky drží kľučku od dverí, za ktorými nás čakajú zmeny. Mám ale pocit, že práve my sestry, máme teraz možnosť vdýchnuť nášmu zdravotníctvu nový život poukázaním na nesprávny systém. Tak ako budúcnosť našich detí  môžeme ovplyvniť výchovou, vedením a ukazovaním správnych ciest, takisto môžeme ovplyvniť aj budúcnosť a ciele nášho zdravotníctva. Nesmieme však pri plnení cieľov zabudnúť na to najpodstatnejšie – NA PACIENTA.

 

Aktuálny stav

Doteraz sa nám spoločne podarilo darovať

61 189.59 €

Ďakujeme, ste skvelí!

Suma zúčtovaná na transparentný účet:

61 189.59 €

Čo znamená tento rozdiel?

Ak vás zaujímajú podrobnosti, pozrite na:

Najrýchlejšie informácie získate na fanpage

Ako môžem pomôcť?

  • Finančným príspevkom na stránke Chcem pomôcť
  • Zdieľaním tejto stránky vo svojom facebookovom profile
  • Sledovaním informácií na facebookovej stránke výzvy
  • Prihlásením sa do odberu noviniek prostredníctvom formulára nižšie

Chcem byť informovaný

Uvedením vašej emailovej adresy sa prihlásite k odberu noviniek z výzvy Pomôž svojmu učiteľovi

Prihlásiť sa k odberu noviniek